Hráme spolu.
Veríme spolu.

V roku 1938 začal študovať na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, následne absolvoval noviciát vo Svätom Beňadiku a ďalšie gymnaziálne štúdiá v Trnave. Už vtedy hral na viaceré hudobné nástroje, preto bol preložený do Šaštína, kde pôsobil ako asistent a hrával na organe a cvičil spev a hudbu. Kvôli nedostatku profesorov učil slovenčinu a ruštinu. V roku 1949 začal študovať na saleziánskom teologickom učilišti vo Svätom Kríži nad Hronom.

V apríli 1950 bol odtiaľ vyvezený a internovaný v centralizačných kláštoroch v Šaštíne a v Podolínci. Spomínal si na to nasledovne:

„O polnoci všetko obsadili, naložili nás do autobusov a nevedeli sme, kam nás vezú. Keď sme už išli dlho na východ, mysleli sme si, že ideme do Ruska. Bol to protináboženský boj, všetko zrušiť a pozatvárať. Odviezli nás však do Podolínca. Tam to bolo ohradené múrmi a na koncoch boli strelné veže. Privítali nás cvičené policajné psy a správali sa k nám ako k najhorším zločincom. Bol to opustený kláštor, kde nám určili izby. Boli tam len také strožochy ako voľakedy a na izbe nás bolo asi 10, ledva sa tam dalo chodiť.“Spomienka Kornela Somoru na internáciu

Po prepustení z internácie mal problém nájsť si zamestnanie. Napokon ho zamestnali v banke, ale ako nespoľahlivý musel ísť do výroby a vystriedal viacero zamestnaní, z ktorých ho prepustili, kým sa zamestnal v Slovnafte. Urobil si technickú priemyslovku a ostal tam do dôchodku. Popritom prekladal náboženskú literatúru z taliančiny do slovenčiny pre saleziánov a náboženskú literatúru aj prevážal od saleziánov z Talianska na Slovensko. Bol dlhoročným organistom v Bernolákove a saleziánskym spolupracovníkom. Jeho syn sa stal kňazom – saleziánom a dcéra sestrou saleziánkou.

Predseda Správnej rady ÚPN Ján Pálffy odovzdal 12. 4. 2022 Kornelovi Somorovi dekrét veterána protikomunistického odboja pri saleziánskej hrobke na Cintoríne Vrakuňa v Bratislave pri príležitosti 72. výročia Akcie Kláštory.

Rozhovor s ním pri príležitosti jeho 90. narodenín si môžete prečítať tu.

Kornel Somora pre mnohých znamenal viac ako „len“ protikomunistický disident. Napriek tomu, že mu nebolo umožnené stať sa kňazom, na svoju túžbu po duchovnom otcovstve rozhodne nezabudol počas celého svojho života a pre mnohých ľudí bol vzorom neochvejnej kresťanskej viery a morálky.

Svoju túžbu po službe kresťanskému spoločenstvu pretavil, ako sme mnohí videli a hlavne počuli, do jeho každodennej hry na farskom organe počas dlhých takmer 35 rokov. Takmer až do konca svojho života. V túžbe po službe mladým v duchovnom povolaní dal cirkvi svoje deti, jednu dcéru a jedného syna. Obaja sa rozhodli pre zasvätený život.

Tento turnaj nech je mu pamiatkou a nech nám je pripomienkou príkladu nášho brata Kornela. Nech nám jeho príklad zapáli srdce nielen pre hru, ale aj pre službu Bohu a ľuďom v maličkostiach každého dňa. A tak si my mladí, ktorým ako salezián zasvätil nielen seba, ale aj svoju rodinu, spoločne uctíme jeho pamiatku s vierou a nádejou, že ľudia ako Kornel Somora budú môcť byť príkladom nielen svojim blízkym, ale národu, všetkým veriacim a ľuďom dobrej vôle či už na športových turnajoch alebo na oltároch univerzálnej cirkvi.